5. česko-slovenské symposium PCA - Benešov 27.- 29.11.2013
Koncom novembra sa v Inštitúte vzdelávania v Benešove uskutočnilo už 5. Česko-slovenské sympózium PCA. Spolu sa na ňom zúčastnilo 63 ľudí, hoci naraz nás v jednej miestnosti toľko nikdy nebolo; mnohí prichádzali neskôr a odchádzali skôr. A väčšinou to boli absolventi výcvikov PCA z Čiech. Po slovensky sme síce hovorili štyria, ale obidve Barbory, čo ešte hovoria ľubozvučnou slovenčinou, už žijú v Čechách. Po jednom sa objavili azda aj zástupcovia iných krajín: Petr Ondráček z Nemecka a Láďa Nykl z Rakúska, v ich prípade je to však obrátene, hovoria po česky. A úplne medzinárodnú úroveň zabezpečila Sheila Haugh z Veľkej Británie, ktorá ešte nehovorí tak plynule česky, aby predniesla svoj príspevok v domácom jazyku, takže hovorila po anglicky. (Predpoludním tlmočila jej príspevok Danka Rös Šiffelová a popoludní jej workshop tlmočil Vlado Hlavenka, ktorý kvôli tomu prišiel.) V stredu večer sme ako obvykle začínali encountrovou skupinou (22 účastníkov) a piatok napoludnie končili podobne (42 účastníkov).
Potom už malo sympózium formu klasickej konferencie: vo štvrtok predpoludním prednášky a popoludní workshopy. Po prvý krát som vďaka moderovaniu Honzu Holeyšovského pochopil, že prezentácie majú byť iba úvodom k workshopu, takže nemajú byť dlhé a vyčerpávajúce. Asi som nebol jediný, kto to poňal ako prednášku, pretože sme viacerí mali problém vtesnať sa do predpísaných 15 minút a na otázky ostalo málo času, ku koncu už vôbec a Honza ich všetky presmerovával do workshopov. Vo štvrtok bolo 9 prezentácií a príslušných workshopov a v piatok ešte štyri. K pôvodne ohláseným dvom pribudli ešte dva, ktoré vyprovokoval (a jeden sám ponúkol) Honza na rannom „plenárnom zasadnutí“, čo bolo zase stretnutie venované hlavne reakciám na workshopy z predošlého dňa. Barbora Sládeková (už Čechy) s Ankou Šulákovou (z Bratislavy) predniesli kazuistiku týraného dieťaťa a využitia terapie hrou súbežne u dvoch bratov v detskom domove v Bratislave. O nedirektívnej terapii hrou hovorila aj Gražina Kleinová, ktorá neabsolvovala výcvik v PCA, sem ju priviedol práve záujem o terapiu hrou. Svoju prednášku poňala komplexne a porozprávala o vývine terapie hrou počnúc od Anny Freudovej, cez Melaniu Kleinovú až po Virginiu Axline. Ba dokonca rozobrala názov tejto metódy aj z jazykového hľadiska a odporúčala slovné spojenie „terapia hrou“.
Ale najprv dal prednášku o pre-terapii Petr Ondráček, ktorý to tiež poňal predpoludním všeobecne, ale na workshope popoludní pustil videonahrávku holandského terapeuta Hansa Petersa, ktorý pracoval s duševne chorou a mentálne postihnutou pacientkou. Mali sme možnosť vidieť preterapiu v praxi, treba povedať, že to bolo zaujímavé. A účinné, ako svedčia výsledky po roku. Zaujímavé na tom bolo aj to, že po určitom čase a zácviku pre-terapiu začali s touto pacientkou robiť ošetrovateľky, ba v tomto ústave aj upratovačka dávala situačné reflexie okoloidúcim pacientom.
Dve kolegyne z Apolináře, Jarmila Tolimatová a Jitka Počarovská referovali o tom, ako robia rodinnú terapiu so závislými a ich rodinnými príslušníkmi. Pravda je, že ich prístup je hodne ovplyvnený systemickým prístupom a teóriou zmeny, je však milé vidieť a vedieť, že na poprednom českom pracovisku angažujú celé rodiny do práce na zmene. O partnerskej a rodinnej terapii hovorili ešte Barbora Hrdličková a Petr Hudlička. Bohužiaľ, už som sa nedostal na ich workshop, ale aspoň som sa dozvedel, že Allan Turner a Kate Stubbings (obaja z Veľkej Británie) aplikovali teóriu PCA na prácu s párom (napríklad prvú podmienku rozšíril o kontakt s treťou osobou, čo nie je veľká obmena, ale je) a pozrel som si ich prednášku na You Tube.
Sheila rozprávala o potrebe revízie pojmu aktualizačná tendencia. V PCA vnímame rast ako stávanie sa tým, čím sme, metaforicky vždy vidíme rast ako dobrý a niekedy nás tieto metafory môžu zviesť: keď sa nám nedostáva v detstve nepodmienené pozitívne prijatie – chceme sa stať tým, čím sme? Sheila tvrdí, že vývoj nemusí byť vždy dobrý, a preto je potrebné redefinovať definíciu plne fungujúceho človeka – toto je človek, ktorý má správné podmínky, je to koncept západného sveta, bol vyvinutý v USA, v tejto kultúre 20. storočia ale otázka znie: sú Rogersove myšlienky o plne fungujúcom človekovi celkom univerzálne? V jej workshope potom debatovalo o tejto veci viacero ľudí.
Mňa zaujíma, ako sa PCA ďalej vyvíja, takže po stručnom prehľade tohto vývoja som hovoril o tom, že ma v poslednom čase zaujala nenásilná komunikácia Marshalla B. Rosenberga, čo je v istom zmysle pokračovanie PCA v presnejšom vymedzení podmienok, kedy je možné dosiahnuť konsenzus: vtedy, ak sa nám podarí spoznať naše nenaplnené potreby. Nakoľko potreby sú univerzálne a vždy konštruktívne, je pravdepodobné, že na spôsobe ich naplnenia sa skôr dohodneme. Na popoludňajšom workshope som uviedol cvičenie, ako možno premeniť energiu hnevu na energiu v prospech života, čo je cvičenie typu ceruzka – papier. Očakával som po ňom živšiu diskusiu v tom zmysle, že viacerí budú oponovať, ako som bol zvyknutý na Slovensku, ale tam nikto neoponoval. Naopak, na druhý deň ráno mnohí workshop pochválili, podobne ako takmer všetky ostatné.
Jan Soukup hovoril o motivačných rozhovoroch Millera a Rollnicka, čo je ďalší taký výhonok PCA, ktorý sa vyvinul pri individuálnej práci s nezávislými a ktorý potvrdzuje moju hypotézu, že taký nedirektívny, ako bol Rogers, už neodkáže byť nikto: motivačné rozhovory sa definujú ako direktívny prístup. Světla Francová referovala o terapii zameranej na snívajúceho, čo vlastne nie je výklad snov, ale spôsob, ako znovu vstúpiť do snového zážitku. Teda ďalšie dva príspevky, ktoré referovali o PCA v určitej, špecifickej oblasti.
Jana Nováčková podobne a podrobne hovorila o PCA v školskej praxi, skôr však o organizácii práce psychologičky v školskom systéme, čo je vlastne život medzi dvomi mlynskými kameňmi. Sympatické mi bolo, že Jana chápe ako klientov všetkých, aj učiteľov a riaditeľa, aj rodičov, ale žiak je na prvom mieste. Škoda, že rezignovala na podmienku bezpodmienečne pozitívneho prijatia žiaka.
Ako som už uviedol, piatkové ráno začalo spoločným stretnutím všetkých, referovaním o workshopoch a hľadaním spôsobu, ako to na budúce zariadiť tak, aby ich mohol každý účastník absolvovať viac ako dva. Neúspech tejto snahy trochu vyvážili ďalšie 4 workshopy: už spomínaná partnerská a rodinná terapia v podaní Barbory Hrdličkovej a Petra Hudličku, bdelé vedomie v psychoterapii Tonyho Machandera, ktorý sa zaujíma o východné meditácie, kazuistika práce s psychotickým pacientom psychiatričky Kateřiny Faixovej a úvahy o pravidlách, respektíve ich porušovaní Honzu Holeyšovského, kde sme sa zišli štyria aj s Honzom a predebatovali sme tému z rôznych strán. Záverečný encounter bol opäť o referovaní prežitého, ale aj o lúčení a dohováraní sa na budúcom stretnutí. Potom, čo sa ozvala jedna absolventka výcviku v Brne, som vyjadril ľútosť, že toto výcvikové centrum sa zatiaľ nepodieľa na organizovaní česko-slovenských stretnutí (možno by sa potom nazývali česko-moravsko-slovenské J), ale hovoriť môžeme len za seba. Tak som priniesol štafetový kolík na Slovensko.
PhDr. Ivan Valkovič
