Záverečné práce

FILIÁLNA TERAPIA

Rodičovstvo je v najlepšom prípade zložitý, stresujúci a často frustrujúci proces aj pre tých najzručnejších a najoddanejších rodičov. Keď sa objavia problémy vo vzťahu rodič - dieťa a veci sa nedaria, u rodičov dochádza k sebaobviňovaniu a pochybnostiach o vlastnej schopnosti byť rodičom. To, ako rodičia vnímajú sami na seba, svoju osobnosť a rodičovstvo, významne ovplyvňuje aj ich vzťah s vlastnými deťmi.

FILIÁLNA TERAPIA

Aplikácia na dieťa zameranej terapie hrou do práce s rodičmi

Mgr. Zuzana Dubeková-Tatárová

September 2009

ÚVOD

Rodičovstvo je v najlepšom prípade zložitý, stresujúci a často frustrujúci proces aj pre tých najzručnejších a najoddanejších rodičov. Keď sa objavia problémy vo vzťahu rodič - dieťa a veci sa nedaria, u rodičov dochádza k sebaobviňovaniu a pochybnostiach o vlastnej schopnosti byť rodičom. To, ako rodičia vnímajú sami na seba, svoju osobnosť a rodičovstvo, významne ovplyvňuje aj ich vzťah s vlastnými deťmi.

Landreth (1991) hovorí o dynamike vzťahu rodiča a dieťaťa. Tvrdí, že práve ona najdôveryhodnejšie ovplyvňuje detský rozvoj a najdôležitejším faktorom v tomto vzťahu je postoj rodiča, a jeho vnímanie samého seba ako rodičovskú autoritu. Keď rodičia pochopia, že sami môžu ovplyvniť svoju rodičovskú autoritu, postupne to ovplyvňuje smerovanie a rozsah rodičovského vplyvu a zapojenia sa do života dieťaťa. Zvyčajne, ak dieťa preukazuje nejaké vývinové problémy, rodičia zažívajú následne problémy vo svojich vzájomných vzťahoch so svojimi deťmi. Rodičia cítia, že strácajú kontrolu, neveria, že môžu niečo zmeniť a cítia sa neschopní. Preto, keď rodičia požiadajú o pomoc alebo tréning, terapeut verí v ich schopnosť rásť v porozumení, akceptácii dieťaťa a tým im pomôže pozitívne vplývať na rozvoj ich dieťaťa. Terapeut preto v snahe pomôcť dieťaťu aktívne zapája rodiča, aby sa stal terapeutickým agentom pre svoje dieťa. Zaujímavý je aj fakt, že filiálna terapia od rodiča nevyžaduje veľa: účasť na desiatich teoretických stretnutiach (spravidla raz týždenne), robenie si domácich úloh a jedno 30-minútové sedenie s dieťaťom raz týždenne.

Bratton a Landreth (1995) popísali filiálnu terapiu ako kombináciu teoretických inštrukcií a supervízií v podpornej atmosfére, čím sa zabezpečuje dynamický proces, čo odlišuje filiálnu terapiu od iných rodičovských tréningových programov. Filiálna terapia, rovnako ako na dieťa zameraná terapia hrou, je štrukturovaná tak, aby sa zlepšil a prehĺbil vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia sa učia akceptovať, empaticky prijímať a podporovať svoje dieťa a takisto efektívne zadávať hranice počas hrových stretnutí.

Jedna zo základných zručností, ktorú sa rodič učí počas tréningu rodičovských zručností je empatia. Carl Rogers (1961) charakterizuje empatiu vo vzťahu s dieťaťom nasledovne: terapeut odloží svoje vlastné skúsenosti a očakávania a sústredí sa na porozumenie aktivít, skúseností, pocitov a myšlienok dieťaťa. Empatia je schopnosť vidieť svet druhých prijatím ich vnútorného vzťahového rámca.

Filiálna terapia je na Slovensku zatiaľ málo známa, ja osobne som sa s ňou po prvý krát stretla počas svojho štúdijného pobytu v USA. Tam filiálna terapia vznikla, preto som pri písaní tejto práce čerpala hlavne z americkej literatúry. Po návrate z USA na Slovensko som začala pracovať v krízovom centre pre týrané deti a ich matky, kde som našla veľmi vhodné miesto pre uplatnenie filiálnej terapie. Prekladom a upravením materiálov z angličtiny som zostavila manuál pre rodičov, o ktorý sa opieram pri filiálnych stretnutiach s rodičmi. Pre postupne rastúci záujem odborníkov z pomáhajúcich profesií som uskutočnila už asi 10 výcvikov vo filiálnej terapii, ktoré boli určené pre budúcich trénerov filiálnej terapie. Na tento účel som zostavila manuál pre trénerov, ktorý je o niečo podrobnejší ako manuál pre rodičov. Podľa informácií, ktoré mám k dispozícií, sa filiálna terapia používa napr. v Návrate - pri práci s adoptívnymi rodičmi, v krízových centrách pri práci s týranými matkami a deťmi, pri práci s matkami na materskej dovolenke, v práci s rómskou komunitou. Z vlastnej skúsenosti a zo svojich stretnutí s vlastným synom viem, že filiálna terapia je naozaj efektívnym a pre mňa v niektorých momentoch až neuveriteľne zázračným nástrojom prehlbovania vzťahu rodiča a dieťaťa.

ÚVOD ...............................................................................................2

OBSAH .............................................................................................4

1. NA DIEŤA ZAMERANÁ TERAPIA HROU ......................................5
2. FILIÁLNA TERAPIA .....................................................................7

2.1 História filiálnej terapie.......................................................7

2.2 Ciele filiálnej terapie, jej terapeutické využitie .....................9

2.3 Landrethov 10-týždňový model..........................................12

2.4 Organizačná štruktúra filiálnej terapie..............................14

2.5 Výsledky výskumov filiálnej terapie...................................16

ZÁVER ............................................................................................19

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY .................................................20

1. NA DIEŤA ZAMERANÁ TERAPIA HROU

Filiálna terapia využíva princípy na dieťa zameranej terapie hrou, ktorej autorkou je Virginia Axline, s tým rozdielom, že terapeutom pre dieťa sa stáva rodič. Virginia Axline vychádzala z terapie zameranej na klienta, ktorú vytvoril Carl Rogers pre dospelých a dospievajúcich. Virginia Axline, ako študentka Carla Rogersa a odborníčka na vývin detí, upravila terapiu zameranú na klienta tak, aby sa dala použiť pri práci s deťmi. Bola presvedčená, že rogerianske princípy sa dajú aplikovať tak na deti, ako aj na dospelých.

Pre deti je hra prirodzeným médiom vyjadrovania sa a komunikácie. V terapii hrou používajú deti hračky ako slová a hru ako svoju reč. Emocionálne dôležité zážitky môže dieťa vyjadriť bezpečnejšie prostredníctvom hračiek ako symbolov. Používanie hračiek umožňuje dieťaťu prenášať svoje strachy, obavy, predstavy, túžby a pocity viny z ľudí na objekty. Dieťa nemá obavu z vlastného konania, pretože hra sa odohráva iba „akože" - vo fantázii. Najdôležitejšou funkciou hry v terapii hrou je to, že umožňuje dieťaťu meniť neovplyvniteľnú realitu na ovplyvniteľné situácie prostredníctvom symbolickej reprezentácie v bezpečnom prostredí a poskytuje tiež dieťaťu možnosť učiť sa vyrovnávať s realitou.

Zhruba do jedenásteho roku života sú snahy o verbálnu komunikáciu s deťmi o ich problémoch a obavách príliš náročné a preto aj nie veľmi efektívne. Podľa Piageta hra premosťuje priestor medzi konkrétnou skúsenosťou a abstraktnou myšlienkou. Virginia Axline (1969) vysvetľuje proces terapie nasledovne:

Nedirektívna terapia hrou môže byť popísaná ako príležitosť, ktorá je daná dieťaťu, aby si zažilo rast v tých najvhodnejších podmienkach. Keďže hra je pre dieťa prirodzeným médiom seba-vyjadrenia, dieťaťu je daná príležitosť prehrať naakumulované pocity napätia, frustrácie, pocitu ohrozenia, agresie, strachu, opustenia, zmätku.

Tým, že dieťa prehráva tieto pocity, vynáša ich na povrch, otvára ich, stretáva sa s nimi tvárou v tvár, učí sa ich zvládať alebo ich zavrhuje. Keď dosiahne emocionálnu relaxáciu, začne si uvedomovať svoju vnútornú silu byť samostatným jedincom, rozmýšľať sám za seba, robiť vlastné rozhodnutia, stávať sa psychicky vyspelejším a tým si uvedomovať vlastné bytie - selfhood. (str.16)

Na dieťa zameraná terapia hrou poskytuje dieťaťu slobodu byť samým sebou bez toho, aby čelilo hodnoteniu alebo tlaku, aby sa zmenilo. Virginia Axline (1969) sformulovala osem základných princípov na dieťa zameranej terapie hrou:

1. Terapeut sa snaží vyvinúť vrelý, priateľský vzťah s dieťaťom, pričom je dobré spojenie nadviazať čo najskôr.
2. Terapeut akceptuje dieťa práve také, aké je.
3. Terapeut navodí vo vzťahu pocit prijatia, preto sa dieťa cíti slobodné úplne prejavovať svoje pocity.
4. Terapeut pozorne sleduje dieťa, aby rozoznal pocity, ktoré dieťa prejavuje, a reflektuje tieto pocity naspäť dieťaťu takým spôsobom, že ono získa prehľad o svojom správaní.
5. Terapeut má hlboký rešpekt pred schopnosťou dieťaťa vyriešiť svoje vlastné problémy. Zodpovednosť za rozhodnutie uskutočniť zmenu necháva na dieťati a vytvára mu na to príležitosť.
6. Terapeut sa v žiadnom prípade nepokúša viesť činnosť alebo konverzáciu dieťaťa. Dieťa vedie a terapeut ho nasleduje.
7. Terapeut sa nepokúša urýchliť terapiu. Je to postupný proces a on to rešpektuje.
8. Terapeut stanovuje len toľko hraníc, koľko je nevyhnutných na udržanie terapie vo svete reality a aby si dieťa uvedomilo svoju zodpovednosť vo vzťahu. (s. 73)

Na dieťa zameraná terapia hrou je výskumom podložený prístup na pomoc deťom zvládnuť problémy, s ktorými sa stretávajú v detstve. Landreth (2001) vo svojej knihe uvádza, že terapia hrou má pozitívny vplyv na rôzne problémy detí, kam patria napríklad: týranie, zneužívanie a zanedbávanie, agresivita a predvádzanie sa, ťažkosti s pripútaním, chronické ochorenia a hospitalizácia, deti so sluchovým a telesným postihnutím, emocionálne narušené deti, enuréza a enkopréza, strach a úzkosť, poruchy učenia, deti s mentálnym postihnutím, deti so selektívnym mutizmom, deti s narušeným sebavedomím alebo seba - vnímaním, sociálne neprispôsobivé deti, deti s poruchami reči, deti, ktoré prežili traumu a uzavreté deti.

Landreth (1991) ďalej píše, že terapia hrou môže pomôcť dieťaťu v týchto oblastiach: rozvinúť pozitívny sebaobraz, prevziať viac zodpovednosti za seba, zlepšiť ovládanie svojho správania, naučiť sa viac akceptovať seba, viac sa spoliehať na seba, rozhodovať sa, zažiť pocit kontroly nad sebou, rozvinúť vnútorný zdroj hodnotenia a viac si dôverovať.

2. FILIÁLNA TERAPIA

2.1 História filiálnej terapie

Prvá zmienka o terapeutickej práci rodiča s dieťaťom pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia. Ide o prípad „Malého Hansa" z roku 1909, kedy Sigmund Freud úspešne použil písomnú korešpondenciu s otcom 5-ročného chlapca pri jeho liečbe. Freud dával inštrukcie otcovi, ako reagovať počas hrových stretnutí s jeho synom. Liečenie bolo prevádzané otcom doma a Freud tvrdil, že zmeny, ktoré nastali v správaní dieťaťa, by neboli možné bez vplyvu otca. V roku 1949 Dorothy Baruch obhajovala plánované hrové sedenia doma za účelom zlepšenia vzťahu rodič - dieťa. Dramatický príklad účinku terapie hrou, kedy hrové sedenia prebiehajú doma, referovala Natalie Fuchs. S podporou a povzbudením svojho otca, Carla Rogersa, použila pravidelne naplánované špeciálne hrové sedenia, ktoré vychádzali z postupov navrhnutých v Axlineovej spisoch. Dosiahla výrazný úspech pri pomoci svojej dcére prekonať emocionálne reakcie spojené s tréningom na toaletu. Moustakas (1959, citovaný podľa Landreth, 1991) poskytol jeden z prvých detailných popisov špeciálnej hrovej terapie, ktorej stretnutia sa odohrávajú doma medzi rodičom a dieťaťom:

„Terapia hrou doma je v podstate vzťah medzi dieťaťom a jeho matkou alebo otcom, počas ktorého dieťa objavuje samé seba ako dôležitú osobu, vidí, že si ho vážia a milujú ho a zistí, že je nenahraditeľným členom rodiny. Toto je cesta, kedy sa dieťa otvorí a začne sa emocionálne prejavovať. V  tomto procese uvoľní svoje napätie a potlačené city. Učí sa, že stretnutia s rodičmi bývajú pravidelne jeden alebo dvakrát do týždňa jednu hodinu, na ktorých je v centre pozornosti. Rozmanité hrové materiály sú pripravené pre neho a pre tento čas. Rodič mu nehovorí, čo má robiť, ale sedí blízko, pozorne ho sleduje a prejavuje záujem a úctu. V doma vytvorenom vzťahu založenom na hre, dieťa zisťuje, že rodič sa oňho skutočne zaujíma, chce mu rozumieť a akceptuje ho také, aké je." (s. 338)

Vyššie popísané skúsenosti terapeutickej práce rodičov s deťmi sa odlišujú od filiálnej terapie v tom, že rodičia nedostávali pravidelný systematický tréning, supervíziu a nemali možnosť diskutovať o svojich skúsenostiach s inými rodičmi v skupinovom formáte tréningu.

Autorom filiálnej terapie je Bernard Guerney, ktorý v 60-tych rokoch 20-teho storočia zostavil štruktúrovaný program pre deti s emocionálnymi problémami vo veku od 3 do 10 rokov. Použil malý formát skupiny a rodičov trénoval v princípoch a metódach na dieťa zameranej terapie hrou. Terapeutický program pozostáva z pravidelných plánovaných hrových sedení rodiča s dieťaťom doma, v ktorých je rodič terapeutickým agentom pre svoje dieťa. Louise Guerney sa podieľala so svojim manželom na výskume a rozvoji filiálnej terapie a pokračovala v tejto práci na Pennsylvánskej Univerzite. Dodnes je jednou z najuznávanejších autorov, priekopníkov a inovátorov v tejto oblasti.

2.2 Ciele filiálnej terapie, jej terapeutické využitie

Cieľom tohto prístupu je pomôcť rodičovi stať sa terapeutickým agentom v živote svojho dieťaťa s využitím prirodzeného puta medzi rodičom a dieťaťom, preto sa používa termín „filial" alebo filiálna, čo znamená synovský alebo dcérsky.

Filiálna terapia využíva podpornú atmosféru skupiny počas tréningu rodičov. Rodičia sa učia základné princípy a zručnosti terapie hrou, a následne ich využívajú na špeciálnych hrových sedeniach s dieťaťom. (B.Guerney,1997, citovaný podľa Bratton a Landreth, 1995).

Kombinácia didaktických inštrukcií a supervízií v podpornej atmosfére zabezpečuje dynamický proces, čo odlišuje filiálnu terapiu od iných rodičovských tréningových programov. Filiálna terapia, rovnako ako na dieťa zameraná terapia hrou, je štrukturovaná tak, aby sa zlepšil a prehĺbil vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia sa učia akceptovať, empaticky prijímať a podporovať svoje deti a takisto efektívne zadávať hranice počas hrových stretnutí. Počas tréningu sa používa sledovanie videonahrávok, podporná spätná väzba od vedúceho tréningu a ostatných rodičov, nácvik pomocou hrania rolí a teoretická výučba. (Bratton a Landreth, 1995).

Úlohou rodiča je pokúsiť sa uplatňovať nadobudnuté zručnosti počas hrových polhodiniek doma so svojim dieťaťom raz týždenne. Rodič sa snaží byť vnímavý ku svojmu dieťaťu, porozumieť mu, akceptovať ho a verbálne aj neverbálne to dieťaťu komunikovať. Rodič si zároveň rozvíja citlivé uvedomovanie si svojho dieťaťa a jeho schopností. Táto interakcia medzi rodičom a dieťaťom navodzuje zmenu rodiča, dieťaťa a ich vzájomného vzťahu.

Vzťah rodiča a dieťaťa je zhodný počas hrových sedení, pretože rodič sa hrá s dieťaťom rovnakým empatickým spôsobom. Takto si dieťa rozvíja nové vnímanie rodiča ako spojenca, pretože rodič sa neustále pokúša porozumieť citom svojho dieťaťa, jeho reakciám, činnostiam a výrazom. Tým, že rodič akceptuje dieťa a jeho potrebu nezávislosti, sa zvyšuje sebaakceptácia dieťaťa a prehlbuje sa jeho dôvera k rodičovi. Pretože rodič neiniciuje alebo nevedie hrové aktivity, dieťa má príležitosť prejavovať naplno svoju kreativitu, vynaliezavosť a postupne zažíva skúsenosť sprevádzanej zodpovednosti. Sila takéhoto druhu slobody, ktorá sa odohráva v prostredí ohraničenom vhodnými hranicami, je v tom, že vedie dieťa k riadeniu samého seba. Dovoľuje mu byť kreatívnym, panovačným, bláznivým, smutným, serióznym, alebo si iba užívať plnosť bytia a konkrétny moment bez strachu, že ho rodič odmietne alebo bude posudzovať jeho správanie. Pre osobnostný rast dieťaťa je táto skúsenosť veľmi cenná a obohacujúca. Tak, ako rodič povzbudzuje a splnomocňuje dieťa, sebavedomie dieťaťa rastie a rozvíja sa (Landreth, 1991).

Tréning filiálnej terapie spĺňa dvojitú funkciu: intervencie a prevencie problémov a naviac ponúka významné možnosti zlepšenia a posilňovania vzťahu rodiča a dieťaťa. Ďalší dôvod pre filiálnu terapiu je fakt, že rodič, ktorý vo filiálnej terapii zastupuje rolu hrového terapeuta, môže byť viac efektívny. Toto tvrdenie vychádza z predpokladu, že:

rodič je v živote dieťaťa dôležitejšou osobou ako terapeut,

obavy detí, ktoré vznikli vplyvom rodičovských postojov, môžu zmenou týchto postojov rodiča zmiznúť,

neporozumenie vo vzťahu rodiča a dieťaťa môže rodič napraviť tým, že jednoznačne stanoví, aké správanie je a aké nie je vhodné vzhľadom na miesto, čas a okolnosti (B.Guerney et al., 1966, citovaný podľa Bratton a Landreth, 1995).

Tréningom nadobudnuté zručnosti sa má rodič pokúšať používať iba počas hrovej polhodinky s dieťaťom raz týždenne, čo rodičia vnímajú ako zvládnuteľné. Väčšina iných výcvikov pre rodičov vyžaduje aplikáciu novozískaných zručností a vedomostí neustále. Keď sa od rodičov očakáva, aby praktizovali nový prístup 24 hodín denne, cítia, že sa od nich očakáva niečo nemožné. Môžu preto prežívať svoje zlyhanie v úlohe rodiča ešte predtým, ako vôbec začali niečo meniť. Vo filiálnej terapii nie je povinné zmeniť kompletne svoj prístup. Preto rodičia menej pociťujú vinu, keď sa vrátia do starých vzorcov správania mimo hrového sedenia. Všeobecne sa však stáva, že rodičia spontánne začnú používať nové zručnosti a empatické reakcie mimo hrových sedení a potom sa cítia spokojní a povzbudení. (Landreth, 1991).

Nakoniec uvádzam ciele hrových stretnutí, ako ich stanovil Bernard Guerney (1969, citovaný podľa Landreth, 1991):

„Prvé: prelomiť detské vnímanie alebo chybné vnímanie citov rodiča, jeho postojov, alebo správania k dieťaťu.

Druhé: sedenia majú dovoliť dieťaťu, aby prejavovalo svoje túžby, potreby, pocity pred svojimi rodičmi, ktoré predtým pred nimi zatajovalo a často si ich ani samé neuvedomovalo. (Táto komunikácia je sprostredkovaná hlavne v hre.) Sedenia detí s rodičmi sú myslené tak, aby odbúravali potláčanie a odstraňovali strach, teda prvky, ktoré vyvolávajú vnútorné konflikty.

Tretie: tým, že dieťa vníma nové postoje rodiča voči sebe, sa uňho zvyšuje pocit sebaúcty, sebahodnotenie a sebadôvera. (s. 340)

2.3 Landrethov 10-týždňový model

Pôvodný model filiálnej terapie vytvorili manželia Guerneyovci pre deti s problémovým správaním, s emocionálnymi a sociálnymi problémami. Modifikovali ho viacerí autori na intenzívnejšie alebo na špecifické skupiny zamerané modely, ktoré sa líšia prevažne v dĺžke tréningu rodičov a práce rodiča s dieťaťom. Guerneyovci pri svojej práci vymedzujú minimálny čas trvania terapie 4-6 mesiacov. Ja som študovala Landrethov 10-týždňový model filiálnej terapie priamo pod vedením jeho autora, preto ho používam pri svojej práci s rodičmi.

Rodič, ktorý sa zúčastňuje filiálnej terapie, sa učí základné zručnosti terapie hrou (spravidla ide o jedno teoretické stretnutie v skupine rodičov raz týždenne po dobu 10-tich týždňov). Landreth odporúča skupinový formát tréningu so šiestimi až ôsmimi rodičmi. Väčšina z nich sa môže cítiť ako zlý rodič, pretože nezvláda výchovu svojho dieťaťa, nerozumie mu, jeho dieťa je označované ako problémové. Tým, že si rodičia navzájom vymieňajú svoje zážitky a skúsenosti z výchovy, prestávajú sa cítiť osamelo a vidia, že aj iní sú na tom podobne. Pre domáce stretnutia si rodič vyberie len jedno svoje dieťa. Malo by to byť to, s ktorým má najhorší vzťah, najviac problémov alebo ktoré ho momentálne najviac „potrebuje". Prvú hrovú polhodinku uskutoční doma s dieťaťom medzi tretím a štvrtým tréningovým stretnutím. Rodič aj po prvej hrovej polhodinke pokračuje v tréningových sedeniach s ostatnými rodičmi, ktoré trvajú 1,5 až 2 hodiny. Rodič referuje o priebehu domáceho stretnutia, dostáva spätnú väzbu.

Školiteľ rodičom počas tréningových sedení demonštruje, ako viesť hrové polhodinky pomocou prehrávania videozáznamov, rolovou hrou s rodičmi alebo tréningom medzi rodičmi navzájom. Rodičia sa učia reflektívne počúvať, komunikovať deťom porozumenie a zadávať terapeutické hranice. Dôležitou časťou tréningu filiálnej terapie je supervízia, kedy rodičia prinesú videozáznam alebo audiozáznam zo svojho sedenia s dieťaťom doma a počas tréningového stretnutia sa záznamy analyzujú. Ďalšia z možností supervízie je, že rodič privedie svoje dieťa na sedenie a skupina sleduje ich vzájomnú interakciu (Watts, interview s Landrethom).

Predtým, ako rodič začne hrové polhodinky s dieťaťom, si na tréningových stretnutiach osvojuje základné zručnosti: slovné nasledovanie hry dieťaťa (stopovanie), reflektívne počúvanie (zrkadlenie) a pomenúvanie pocitov a zadávanie hraníc.

Slovné nasledovanie hry dieťaťa (stopovanie) je reakcia rodiča na hru dieťaťa alebo jeho činnosť počas hrového sedenia. Rodič slovne vyjadruje to, čo dieťa vidí, alebo robí, napríklad: „Kreslíš obrázok.", „Kopeš do panáka.". Používa sa oznamovacia veta, nie otázka. Odporúča sa používať pozorovania, nie uzávery. Napríklad, ak dieťa zahrabáva v piesku dinosaura a rodič si nie je istý, čo to znamená, môže povedať: „Všimol som si, že chceš čosi zahrabať." Slovné nasledovanie hry pomáha deťom všimnúť si záujem rodiča o ich svet a snahu rodiča o pochopenie.

Rodič pri reflektívnom počúvaní (zrkadlení) zopakuje mierne odlišnými slovami to, čo povedalo dieťa. Dieťa sa napríklad hrá s dvoma autami a oznámi, že sa stala havária. Rodič na to môže povedať: „Tie dve autá do seba nabúrali.". Rodič môže opakovať to isté sloveso, ktoré dieťa použilo, a zbytok vety mierne zmení, môže použiť v odpovedi synonymá. Zrkadlenie umožňuje rodičom nasledovať dieťa skôr, ako ho viesť. Naviac dáva dieťaťu pocit, že rodič ho počuje a rozumie mu, a zároveň dáva dieťaťu príležitosť spätne počuť, čo povedalo. Rodič tým oceňuje jeho pohľad na veci a to pomáha dieťaťu lepšie rozumieť sebe samému. Rodičove reflektívne výroky dieťaťu hovoria: som tu, počujem a vidím ťa, rozumiem ti a záleží mi na tebe, a nie: súhlasím za každú cenu, musím ťa urobiť šťastným, vyriešim za teba tvoje problémy.

Ďalšou zručnosťou je pomenúvanie pocitov dieťaťa. Pocity sú pre deti veľmi dôležité, hovoria nám cez ne o svojich potrebách, sú cestou k sebauzdravovaniu a porozumeniu. V hrovej polhodinke rodič učí dieťa vyrovnávať sa s pocitmi tak, že pocity dieťaťa berie na vedomie, pomenúva ich, alebo zrkadlí. Pomenúvaním pocitov rodič dáva dieťaťu najavo, že ich prijíma a tiež mu ukazuje svoj záujem a snahu porozumieť mu. Tento proces pomáha dieťaťu chápať a učiť sa pomenúvať vlastné pocity. Ak dieťa prejaví svoj pocit a ten zostane rodičom nepovšimnutý, môže si myslieť, že niektoré pocity sú neprijateľné a naučí sa ich potláčať.

Rodič počas hrovej polhodinky zadáva hranice iba v troch prípadoch a tými sú: ničenie hračiek, ubližovanie sebe alebo rodičovi a tridsať minútový časový limit. Rodič najprv pomenuje pocit dieťaťa, potom zadá hranicu a nakoniec mu dá prijateľné možnosti. Napríklad: „Vidím, že chceš kresliť na stenu, ale stena nie je na kreslenie, ak chceš kresliť, môžeš použiť papier." Tým, že rodič pomenuje pocit dieťaťa, zmierni ho. Ukáže mu tým, že podporuje jeho zámer, aj keď neschvaľuje jeho činnosť. Pomocou zadávania hraníc sa dieťa učí, že všetky jeho pocity, túžby a želania sú prijateľné, ale nie je prijateľné každé jeho správanie. Hranice ďalej ochraňujú dieťa aj rodiča, fyzicky aj emocionálne, pomáhajú dieťaťu rozvíjať rozhodovacie schopnosti, sebakontrolu a osobnú zodpovednosť. Dieťa je slobodné, lebo sa môže rozhodnúť samé, so slobodou zároveň prichádza zodpovednosť. Toto všetko bude v budúcnosti pomáhať dieťaťu rozhodovať sa, odolávať impulzívnemu správaniu a ovládať svoje správanie v reálnom svete (Landreth, Bratton, Kellam, Blackard, materiál University of North Texas).

2.4 Organizačná štruktúra filiálnej terapie

V Landrethovom 10-týždňovom modely filiálnej terapie dáva tréner rodičom odporúčania, ktoré sa týkajú organizačnej štruktúry v nasledovných oblastiach: výber hračiek na terapiu, výber miestnosti na terapiu, čo robiť a čo nerobiť počas hrových stretnutí.

Výber hračiek

Rodičia dostanú zoznam hračiek, ktoré by si mali zaobstarať a používať ich iba počas hrovej polhodinky. Nemali by to byť hračky, s ktorými sa dieťa doma hráva, a preto, aby rodičia nemuseli kupovať nové hračky, môžu si ich v rámci skupiny povymieňať. Tieto vybrané hračky rodičia odložia mimo dosahu detí, najlepšie do krabice a vysvetlia deťom, že sú to špeciálne hračky, ktoré budú používať iba na hrových polhodinkách.

Medzi hračkami by nemali chýbať: plastelína, voskové farbičky a papiere, zaoblené nožnice, dojčenská plastová fľaša, plastový nôž, pištoľ s prísavnými nábojmi, rodina bábik (8-20 cm), vojačikovia, autíčko, maska (škraboška), kartónová krabica (upravená na domček pre bábiky, s predelenými izbami), nábytok do domčeka, bábika vo veľkosti novorodenca, detská deka, lekársky kufrík s príslušenstvom, detské riady pre bábiky, kúsok lana alebo švihadlo, boxovacie vrece, sada kariet, drevené kocky, zopár figúrok domácich a divých zvierat, tvorivý materiál pre staršie deti, bábka (maňuška).

Výber miestnosti

Hrové polhodinky rodiča s dieťaťom by sa mali uskutočňovať v miestnosti bez rušenia ostatnými členmi rodiny. Rodičia by mali vysvetliť dieťaťu, čo je hrová polhodinka, vybrať si deň a hodinu, vypísať pre dieťa vizitku o hrovej polhodinke, ktorú je potrebné umiestniť na viditeľné miesto v byte. Rodič taktiež vyrobí spolu s dieťaťom nápis „Nerušiť, hráme sa!", ktorý vždy pred začiatkom polhodinky pripevnia na dvere.

Čo majú rodičia robiť počas hrového sedenia

- pripraviť miestnosť na hranie a rozostaviť hračky

- nechať dieťa viesť

- stopovať alebo verbálne nasledovať činnosti dieťaťa

- pomenúvať pocity dieťaťa

- zadávať hranice, ak to bude potrebné

- zapájať sa do hry ako nasledovník dieťaťa

byť verbálne aktívni

Čo nemajú rodičia robiť počas hrového sedenia

- nekritizovať žiadne správanie dieťaťa

- nevychvaľovať dieťa

- nepýtať sa otázky

- nedovoliť, aby niekto alebo niečo prerušilo hrovú polhodinku

- nepoučovať dieťa

- nedávať kázne dieťaťu

- neiniciovať nové správanie

- nebyť pasívni a tichí

2.5 Výsledky výskumov filiálnej terapie

Podľa mnohých zahraničných výskumov, prevažne z USA, vieme, že filiálna terapia má vplyv tak na rodiča, ako aj na dieťa. Rennie a Landreth (2000) uvádzajú:

VPLYV NA RODIČA

VPLYV NA DIEŤA

zvýšenie rodičovskej akceptácie

zvýšenie prispôsobivosti

zvýšenie sebavedomia

zvýšenie sebavedomia

zvýšenie empatie

zníženie výskytu probl. správania

pozitívne zmeny v rodinnom prostredí

zníženie rodičovského stresu

V USA existuje veľké množstvo výskumov, ktoré skúmali rôzne oblasti vplyvu filiálnej terapie. Ja som pre ilustráciu vybrala štúdie, ktoré merali empatiu v interakcii dospelého a dieťaťa.

Mnohé štúdie (Guerney, Burton, Silverberg a Shapiro, 1965; Guerney, Stover a Demeritt, 1968; Guerney, Stover a Andronico, 1967; a Stover et al., 1971, citovaní podľa Rennie a Landrth, 2000) použili škálu na Meranie empatie v interakcii dospelého a dieťaťa (MEACI - Measurement of Empathy in Adult-Child Interactions Scale, ďalej MEACI) na zaznamenávanie priamych pozorovaní sedení rodičov s deťmi, kde sledovali empatické správanie rodičov v interakcii s dieťaťom. Všetky tieto štúdie hovorili o prírastku rodičovskej empatie, ktorý bol nameraný MEACI.

Stover et al. (1971) opisuje prírastok empatie ako kľúčový úspech filiálneho rodičovského tréningu a ako rozhodujúci pri vzniku výrazných zmien v správaní detí.

Nasledujúce výskumy sledovali efektivitu Landrethovho 10-týždňového modelu filiálnej terapie: so samostatne žijúcimi rodičmi (Bratton a Landreth, 1995), s nevinnými rodičmi sexuálne zneužívaných detí (Costas a Landreth, 1999). Ďalší výskum sledoval efektivitu zhusteného Landretovho 10-týždňového modelu do 5-týždňového intenzívneho modelu filiálnej terapie s uväznenými matkami (Harris a Landreth, 1997).

V týchto výskumoch trénovaní hroví terapeuti používali MEACI na hodnotenie výskytu rodičovského empatického správania z videopások hrových sedení rodičov s deťmi, ktoré boli zaznamenávané na začiatku a po tréningu rodičov. Rodičia v každej z týchto experimentálnych skupín preukazovali, na štatisticky výraznej úrovni, zvyšujúcu sa schopnosť komunikovať dieťaťu nefalšovanú akceptáciu jeho pocitov a správania, plné sústredenie sa na dieťa a dovolenie dieťaťu viesť bez snahy kontrolovať jeho správanie. Skóre MEACI je významné, pretože je založené na priamom pozorovaní špecifického správania rodičov trénovanými terapeutmi a nievna nástrojoch sebareflexie.

Rodičia v každej z týchto experimentálnych skupín ukázali výrazné zvýšenie rodičovského empatického správania po tréningu filiálnej terapie, zatiaľ čo rodičia v kontrolných skupinách nepreukazovali empatické správanie ani v prvom, ani v záverečnom testovaní MEACI. Reflektovanie pocitov dieťaťa sa nenašlo vo vzťahu rodiča a dieťaťa, pokiaľ sa rodič nezúčastnil na tréningu filiálnej terapie. Tieto výsledky podporujú predchádzajúce zistenia Stovera et al. (1971), že verbálne prejavenie akceptácie správania dieťaťa a jeho pocitov sa neobjavilo spontánne vo vzťahoch rodičov a detí.

Rôzne spomenuté výskumné zistenia dokazujú, že filiálna terapia má pozitívny vplyv na zvýšenie rodičovskej empatie. Výsledky rôznych štúdií tiež poukazujú na to, že filiálna terapia je efektívna s rôznymi skupinami rodičov, napr: uväznení otcovia, uväznené matky a samostatne žijúci rodičia (single parents) a pod.

Sywulak (1977, citovaný podľa Rennie a Landreth, 2000) uvádza, že filiálna terapia je pomáhajúca v podporovaní tých podmienok, ktoré sú nevyhnutné na zlepšenie vzťahu rodiča a dieťaťa.

Filiálna terapia je taktiež efektívna v pomáhaní rodičom naučiť sa základné zručnosti na dieťa zameranej terapie hrou, čo z nich robí efektívnych terapeutických agentov v životoch svojich detí.

ZÁVER

„Tréning rodičovských zručností ma naučil veľmi veľa. Priblížila som sa k mojej dcérke, lepšie som ju pochopila a vcítila som sa do jej malej dušičky. Dnes máme k sebe bližšie, dcérka ma akceptuje a konečne začína chápať, že ju mám rada, a to hlavne vďaka tomuto tréningu. Napriek tomu, že manžel vštepoval dcérke odmalička nezmyselné veci, dnes máme spolu krásny vzťah matky - dcéry a má pri mne pocit bezpečia. Manžel aj do mňa neustále vštepoval, že som zlá matka a ja som tomu nakoniec aj uverila. Mala som však skvelú príležitosť dokázať sama sebe, že som dobrá matka. Áno, dnes som o tom presvedčená a dcéra mi to neustále pripomína. A k tomuto „nášmu úspechu" stačilo tak málo, len 30 minút jedenkrát za týždeň. V našich polhodinkách budeme aj naďalej pokračovať a tým upevňovať náš vzťah, ktorý bol predtým riadne pokazený." (Výpoveď jednej matky z krízového centra, ktorá absolvovala tréning filiálnej terapie)

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

AXLINE, V. 1969. Play Therapy. Rev.ed., 33.vyd. New York: Balantines Book, 1969. ISBN 0-345-30335-0.

BAVIN-HOFFMAN, R., JENNINGS, G., LANDRETH, G. 1996. Filial Therapy: Parental Perceptions of the Process. In: International Journal of Play Therapy, roč. 5, 1996, č.1, s.45-58.

BRATTON, S., LANDRETH, G. 1995. Filial Therapy With Single Parents: effects on parental acceptance, empathy, and stress. In: International Journal of Play Therapy, roč. 4, 1995, č.1, s. 61-80.

COSTAS, M., LANDRETH, G. 1999. Filial Therapy with Nonoffending Parents of Children who Have Been Sexually Abused. In: International Journal of Play Therapy, roč. 8, 1999, č.1, s.43-66.

GIL, E. 1994. Play in Family Therapy. New York: The Guilford Press, 1994. ISBN 0-89862-757-5.

GINSBERG, B. 2002. The Power of Filial Relationship Enhancement Therapy as an Intervention in Child Abuse and Neglect. In: International Journal of Play Therapy, roč. 11, 2001, č.1, s. 65-78.

GLASOVÁ, M., NORDLING, W. 2004. Possibilities of the RE® model by B. R. Guerney in influencing the family relationships. Bratislava: VÚDPaP, 2004. ISBN 80-967423-8-8.

GUERNEY, B., GUERNEY, L., ANDRONICO, M. 1969. Filial Therapy: A Case Illustration. In: Guerney B. et al. Psychoterapeutic Agents: New Roles for Proffesionals, Parents and Teachers. 1969.

GUERNEY, L. 1995. Parenting- a skills training manual. 5.vyd. North Bethesda: Ideals, 1995. ISBN 0-932990-00-2.

GUERNEY, L. 2001. Child-Centred Play Therapy. In: International Journal of Play Therapy, roč. 10, 2001, č. 2, s.13-31.

HARRIS, Z., LANDRETH, G. 1997. Filial Therapy with Incarcerated Mothers: A Five Week Model. In: International Journal of Play Therapy, roč.6, 1997, č.2, s.53-73.

KOTTMAN, T., SCHAEFER, Ch. 1993. Play Therapy in Action, a casebook for practitioners. Northvale: Jason Aronson, 1993. ISBN 1-56821-058-2.

KRAFT, A., LANDRETH, G. 1998. Parents as therapeutic partners, listening to your child's play. Northvale: Jason Aronson, 1998. ISBN 0-7657-0106-5.

LANDRETH, G. 1982. Play Therapy- Dynamics of the Process of Counseling with Children. Springfield: Thomas, 1982. ISBN 0-398-062221-8.

LANDRETH, G. 1991. Play therapy: The art of relationship. Florence: Accelarated Development Inc,1991. ISBN 1-55959-017-3.

LANDRETH, G. 2001. Inovations in Play Therapy, issues, process, and special populations. Philadelphia: Taylor and Francis, 2001. ISBN 1-56032-881-9.

LANDRETH, G., BRATTON, S., KELLAM, T., BLACKARD. S. Filial/Family Play Therapy- Child-parent relationship training, Leader´s guide. Interaný materiál Univerzity of North Texas.

RAY, D., BRATTON, S., RHINE, T., JONES, L. 2001. The Effectiveness of Play Therapy: Responding to the Critics. In: International Journal of Play Therapy, roč. 10, 2001, č.1, s.85-108.

RENNIE, R., LANDRETH,G. 2000. Effects of Filial Therapy on Parent and Child Behaviors. In: International Journal of Play Therapy, roč: 9, 2000, č.2, s.19-37.

ROGERS, C.R. 1951. Client Centred Therapy. 20.vyd. London: Constable, 1951. ISBN 0 09 453990 1.

ROGERS, C.R. 1961. On Becoming a Person. New York: Mariner Books, 1961. ISBN 0-395-75531-X.

STOVER, L., GUERNEY, B.G., O´CONNELL, M. 1971. Measurements of Acceptance, Allowing Self - Direction, Involvement and Empathy in Adult - Child Interaction. In: The Journal of Psychology, 1971, s. 261-269.

TEW, K., LANDRETH, G., JOINER, K.,SOLT, M. 2002. Filial Therapy with Parents of Chronically Ill Children. In: International Journal of Play Therapy, roč. 11, 2002, č.1, s.79-100.

VANFLEET, R. 1994. Filial Therapy: strengthening parent-child relationships through play. Sarasota: Professional Resource Press, 1994. ISBN 1-56887-007-8.

VYMĚTAL, J., REZKOVÁ, V. 2001. Rogersovský prístup k dospelým a deťom. 1.vyd. Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-561-X.

WATTS, R.E. Improving Parent-Child Relationship through Filial Therapy: Interview with Garry Landreth, Baylor University.